Celkom pochopiteľne vyšiel realistickejší prístup z už známych literárnych, filmových žánrov. Naďalej tak vznikajú početné kreslené westerny, rytierske príbehy a ďalšie známe dobrodružné špeciality, podobne strašidelné, vedeckofantastické, detektívne a iné príhody, neskôr tiež erotické. Týmto dôrazom na napätie, vzrušenie apod. i zároveň nedostatkom akejkoľvek psychológie sa autori vlastne sami prihlásili k druhom považovaným za nižšie, neumelecké. V takomto zameraní zostáva comics verný omedzeniam, ktorými sa v rovnakej oblasti podriaďujú už literatúra, film. Grafická stránka nesmie vojsť do rozporu so svetom, ktorý zobrazuje, musí si v jeho rámci udržať vierohodnosť. Takže i kresby rozličných výtvarníkov sú zatiaľ ľahšie zameniteľné než u druhého ponímania comicsu. Odpovedá tomu tiež stavba príbehov, spôsob rozprávania (veľkú dôležitosť si udržuje nezúčastnený rozprávač), aj užitý slovník. Tým všetkým akoby realistickejší comics iba kopíroval svoje pravzory z už známych umeleckých druhov. Prínos tohoto prístupu sa teda zdá byť omedzenejší.
Od skutočnosti sa karikatúrne poňatie odpútava vo väčšom merítku. Nezostáva iba u zjednodušenej kresby, ale zámerne ju deformuje. Realistickejšie seriály len do krajnosti dovádzajú ilustrovanie textu. Karikatúrne sa však osamostatnili a dá sa povedať, že práve text sa podriaďuje podmienkam, ktoré stanovuje ilustrácia. Tu väzí pravé tajomstvo comicsu, jedinečné a svojbytné, pretože je neprenosné do iných umeleckých foriem. Humor tu vyrastá z prostriedkov, ktorými môže nakladať len comics. Kým u realistickejšieho prístupu je úspešnosť prekladu napr. do románovej podoby - či spätne - možná, ba pravdepodobná, pokusy o prevedenie "funnies" zákonite troskotajú (Lucky Luke, Tintin,Asterix…).
Inovácie a opakovanie
Ako nás poučuje Umberto Eco, znakom umeleckej produkcie pre masy je redundantné (nadbytočné) sdelenie a serialita. Skrátka, zatiaľ čo alfou a omegou avantgardnej (modernistickej) estetiky je vznik nového, v komerčnom filme, televíznej tvorbe, comicse či detektívke ide predovšetkým o návrat starého v zdanlivo novom. V zmienených produktoch - sériách nejde tak vôbec o vylíčenie nových skutočností, ale naopak o opakovanie starej, už známej schémy osviežujúcim spôsobom tak, aby výsledok vzbudil u diváka, čitateľa alebo poslucháča pocit bezpečia a slasť z poznania poznaného. Aby však mohlo byť posudzované to, čo nazývame známou schémou, je nutné, aby vznikla séria niekoľkých diel. Ak budeme posudzovať len jednotlivé dielo (alebo len jeden diel série) bez prihliadnutia k širšiemu kontextu, nedokážeme nikdy určiť, ktoré jeho rysy sú vzorové a ktoré naopak úplne špecifické, a tak pre ustanovenie schémy irelevantné. Druh vzorových vlastností sa líši prípad od prípadu, a to platí aj pre jednotlivé stripy comicsového seriálu, jednotlivé epizódy filmovej série alebo jednotlivé prípady obľúbeného televízneho detektíva - k poznaniu týchto vlastností alebo rysov musíme vždy vziať v úvahu nejaké "minule", s ktorým môžeme porovnávať, a nejaké "nabudúce", ktoré potvrdí, vyvráti či prehĺbi naše závery. Postmodernistická estetika zaviedla ako jeden zo svojich základných konceptov predstavu nekonečného textu, do kontextu ktorého už vstupuje každý nový text.. Tejto estetike už nejde o to, popisovať výlučné vlastnosti jednotlivých uzavretých diel, ide jej naopak o ich otváranie a začleňovanie do ich užšieho i širšieho kontextu (ako otvorené však môže byť pojaté ktorékoľvek dielo). Vlastnosti tohoto kontextu sú každým dielom spevňované či prehlbované, prípadne podrývané či korigované. Schéma prestáva byť chápaná v pejoratívnom význame ako niečo strnulé a neživotné, stáva sa naopak niečím, čo je pre dané dielo dôležitejšie než jeho nezávislé komponenty a akcesorné (sprievodné) zmeny.
Jako součást své bakalářské práce Comics na FAMU vybral a sestavil Noro Držiak.
