Keď v roku 1959 Albert Uderzo a René Goscinny kreslili pre satirický comicsový časopis Pilot prvé príbehy malého galského bojovníka a jeho priateľov, nikto netušil, že o tridsať rokov sa stane z Astérixa fenomén. Uderzo:"Pri oficiálnom vyučovaní dejín Francúzska bola vždy snaha začínať veľkou porážkou. My sme však postavili dejiny na hlavu, a to pomocou malej, bezvýznamnými obyvateľmi osídlenej dediny, ktorá nikdy neprestala klásť odpor rímskemu votrelcovi. Na začiatku sme mali v úmysle kresliť Astérixa podľa tradičného obrazu hrdinu s veľkými svalmi, ale René to chcel úplne inak. Vymyslel antihrdinu, krpáňa, nenápadného a neškodného, ktorý sa len vďaka čarovnému nápoju stáva Astérixom - supermanom. K nemu sme prikreslili Obelixa, dodávateľa náhrobných kameňov, svalovca a jeho verného sprievodcu."
.
. Do filmu sa Asterix dostal v roku 1967. Pôvodne sa mal vysielať len v televízii. Keď bol však film Gal Astérix hotový, majitelia siete kín ho chceli mať v kinosálach. Uderzo bol skeptický: "Kvalita vyhotovenia nás príliš nenadchla. Príbeh bol dlhý, rytmus pomalý. Predstava o prechode z malého na veľké plátno nestavala projekt do priaznivého svetla."
Vďaka dokonalejšiemu vybaveniu novozaloženého štúdia Asterix sa tvorcom podarilo natočiť niekoľko úspešných celovečerných filmov so spomínaným hrdinom, ktoré sú prepracované scenáristicky, obsahujú nespočetné množstvo gagov v prvom i druhom pláne a "znesú" veľké plátno. Sú viac vizuálne - filmovo - rozprávané. Rok 1999 priniesol hranú verziu, kde sa v hlavných úlohách pitvorili skutoční herci a za účasti počítačových trikov stvárali neuveriteľné kúsky. Áno - neuveriteľné. Živý človek akoby sa vzpieral štylizovanému comicsovému svetu (nie však jeho poetike). Pôsobí ako cudzorodý prvok, pretože je až suchopárne realistický a nepomôže mu ani dokonalé maskovanie. Nápad Karla Zemana, aby postavy v jeho Vynáleze skazy boli skôr výtvarným doplnkom obrazu a nie nositeľmi výraznej hereckej akcie, sa zdá byť šťastným riešením a ukazuje cestu "ako na to".
. Kevin Eastman, tvorca comicsu Mladé ninja korytnačky - zmutovaných korytnačích nindžov, maskovaných zastáncov pravdy, slušnosti a amerického spôsobu života, hovorí: "Na rozdiel od iných comicsových hrdinov nesledujú korytnačky žiadny vznešený cieľ. Nebojujú proti zlu z princípu, ale jednoducho sa s ním vyrovnajú, ak im príde do cesty. Nikdy som nemal rád postavy s nadľudskými schopnosťami. Práve preto sa mi páčil Batman. Spájal v sebe normálne fyzické schopnosti s inteligentným úsudkom. Superman je síce sympatický, ale človek sa musí veľmi snažiť, aby sa mu to zdalo aspoň trochu realistické." Možno to platilo v kreslenej verzii o korytnačkách, ktorá je štylizáciou sama o sebe, no ľudia navlečení do gumových korytnačích oblekov so skutočnými ľudskými postavami po boku a realistickom prostredí na uveriteľnosti hranej verzie nepridajú.
Prepisy klasických kreslených comicsov do hraného filmu sú zvlášť problémom. Oproti ich animovaným verziám vychádzajú akosi rozťahanejšie, sú pomalšie v tempe (aj keď súčasná technika umožňuje neuveriteľné kamerové a počítačové kúzla) a strácajú svoju ľahkosť. Sú síce výtvarne štylizované, no konkretizujú sa práve materiálom, z ktorých sú vyrobené kostýmy, dekorácie, a hlavne v nich vystupujú ľudia z mäsa a kostí, ktorí sa často tvária, že nimi nie sú a ešte k tomu to berú vážne. Humorom podfarbené hrané comicsy a filmy s comicsovou poetikou tak z toho vychádzajú najlepšie. Pretože celá comicsová poetika je jedna veľká hra, kde doslovnosť pôsobí smiešne a neživotne. Je to hra, pri ktorej tvorca žmurká na diváka z plátna…
Jako součást své bakalářské práce Comics na FAMU vybral a sestavil Noro Držiak.
