. Priekopnícke Hviezdne vojny Georga Lucasa (1977), dobrodružná fantasy Barbar Conan Johna Milliusa (1982), comicsové skvosty Stevena Spielberga - predovšetkým trilógia o archeológovi-dobrodruhovi Indiana Jonesovi (Dobyvatelia stratenej archy - 1980, Indiana Jones a Chrám skazy - 1984, Indiana Jones a posledná krížová výprava - 1988), komediálna sci-fi trilógia Návrat do budúcnosti (1984,1989,1989) Roberta Zemeckisa a majstrovská komédia Falošná hra s králikom Rogerom (1988) toho istého režiséra, kombinujúca hrané a kreslené sekvencie - to sú vrcholné diela comicsového štýlu, ktoré ovládli predstavivosť divákov celého sveta.
Nešlo len o to, zmocniť sa comicsových postáv a príbehov (o čo sa film a televízia pokúšali oddávna), ale o nové, fascinujúce a očarené videnie sveta, intenzívne a dynamické, plné svetiel a tieňov, pestrých farieb a línií. Nefalšovaná hravosť a okatá záľuba v odkazoch a citátoch na populárne mýty - to je comicsový film tejto doby. S neskrývaným potešením sa tu pritakáva "sériovosti" sveta: a vôbec nevadí, že všetky príbehy už boli rozprávané odpredu, odzadu, aj z prostriedku. Neunikol tomu ani súčasný "kráľ" latexovo-plastelínového sveta Nick Park. Vo svojich príbehoch o Wallaceovi a Gromitovi A Grand Day Out, The Wrong Trousers, A Close Shave inscenuje scény už nespočetnekrát videné, ibaže ich dáva do nových spojení či kontrapuktov. Animovaný film si tu požičiava z hraného filmu a práve preto (no nielen preto) je vtipný. Pocit déja vu a prehnaná "filmovosť" pôsobí v štylizovanom animovanom filme stopercentne a paradoxne realisticky.
Čierni a bieli
Comicsy "detské", láskavé a humorné, ako sú Flintstonovci (1994) alebo Casper (1995), slávili sice u publika úspechy, ale filmové adaptácie hrdinských comicsov sú jasne v prevahe. A aby nie: Dobro tu vždy víťazí nad Zlom, a hrdinu poznáte na prvý pohľad podľa čistej belostnej košele a ušľachtilého výrazu. Zloduch zase nosí vo vreckách zbrane, neujíma sa opustených šteniatok bez rodokmeňa a túži zničiť svet. Aby to však nebolo jednoduché, je predstaviteľ Zla tak atraktívny, že je pre divákov často dôležitejší, než kladný hrdina. Zlo je neustále porážané, ale zároveň je nezničiteľné, pretože sa objavuje stále znovu: keby totiž prestalo existovať, nebolo by o čom rozprávať. Dobro by nemalo nad čím vyhrávať, a tak by nebolo tým okúzľujúcim, víťazným Dobrom, s ktorým sa tak radi stotožňujeme.
. Diabolský kotolník Freddy Krueger z comicsovej série Nočná mora z Elm Street je temnou postavou natoľko populárnou, že jeho kladní protivníci figurujú len ako materiál pre deštrukciu. Freddy sa vkráda do ich snov, ktoré mení na skutočné krvavé jatky. Duch a hmota sú v comicsových filmoch často prelnuté práve "freddyovským" spôsobom: extrémne "splatterové" komediohorrory svoju špecifickú estetiku čerpajú z comicsovej schopnosti ukazovať, a okázalo predvádzaným ničením a pretváraním ľudskej hmoty vypovedajú o krehkosti človečej existencie… Takéto scény sa dajú uniesť len v čiernohumornej licencii: morálne prehľadný konflikt medzi Dobrom a Zlom tak ustupuje prostému efektu všeobjímajúcej zábavnosti… Mozog, "nádherne" vyšplechnutý z rozpolenej hlavy, vyvolá búrku veselosti u širokého publika.
Zdá sa, že "zábavnosť" víťazí nad "morálkou" predovšetkým v postcomicsových (tiež post-spielbergovských) tvorcov, ako je Tim Burton (Batman, Batman sa vracia, Predvianočná nočná mora), Wes Craven (Nočná mora v Elm Street), Renny Harlin (Die Hard 2, Cliffhanger), či Sam Raimi (Rýchlejší než smrť, Spider-man). Čierno-biela schéma o víťazstve Dobra nad Zlom akoby sa neustálym používaním ošúchala natoľko, že sa zmenila v obyčajnú rekvizitu. Ocitla sa na rovnakej úrovni, ako klišé hrdinovej čistej košele… Je nutné poznamenať, že nejde o víťazstvo nejak totálne a satanské: klasický model samozrejme pretrváva.
. Pod mnohými "áčkovými" postcomicsovými projektmi sú v poslednej dobe podpísaní neznámi mladí tvorcovia, u ktorých je ťažké rozhodnúť, či si zarábajú na vlastný osobitý štýl, alebo či sa len veľmi profesionálne a efektívne chopili zavedených klišé. David Fincher (Votrelec 3), Danny Cannon (Sudca Dredd), Marco Brambilla (Demolition man), či Alex Proyas (Vrana) - možno budúci ťahúni diváckych rebríčkov - sú tiež odchovanci televíznych obrazoviek, ale iných než "spielbergovci": obrazoviek, poblikávajúcich pretržitým tokom videoklipov, monitorov, vťahujúcich diváka-aktéra do prostého, pohlcujúceho deja videohier…
