. Tieto filmy sa však neinšpirovali súčasným comicsom, ale ďaleko viac jeho klasickým, "naivným" obdobím v 30. a 40. rokoch. Dôvodom tohoto posunu do minulosti je predovšetkým skutočnosť, že comics ako prieskumná loď vizuálnej brutality bol v tomto smere vždy niekoľko krokov pred filmom, ktorý musí predsa len dbať na mieru všeobecnej prijateľnosti.
Druhým dôvodom boli zámery tvorcov, ktorí pre svoju hru s comicsovou poetikou potrebovali stereotypy čo najusadenejšie v popkultúrnom vedomí a samé o sebe neparodické. Steven Spielberg vie rovnako dobre ako diváci, ako vypadajú charakteristické "rezy" comicsu - isté "privilegizované okamihy" -, a každú scénu komponuje okolo nich. Nie je to už čitateľova predstavivosť, ktorá z nehybných kresieb indukuje pohyb, ale naopak divákova pamäť, ktorá sa po zhliadnutí filmu spoľahlivo organizuje vedľa týchto rezov. Stačí si spomenúť na momentku, a mám pred sebou esenciu celej scény - to platilo predtým. Teraz platí: stačí spomenúť scénu, a vidím momentku.
. Závislosť filmu na comicse, na akejsi imaginárnej kreslenej predlohe či ideálnom obrázkovom scenári sa dá naznačiť aj inak - napríklad vystupovaním hĺbky filmového obrazu z pôvodne dvojrozmernej kresby. Dobyvatelia stratenej archy, Indiana Jones a chrám skazy a aj Indiana Jones a posledná krížová výprava začínajú prelnutím ikony filmovej spoločnosti Paramount do úvodného záberu hory, ktorej konkrétna podoba vždy nejak charakterizuje ďalší dej. Pripomína to postup, ktorý použil Lucas v titulkoch Hviezdnych vojen (a aj v ďalších epizódach série), keď nechal text úvodnej legendy perspektívne odplávať do vesmírneho priestoru, a naznačil tým tak zázrak "slova, ktoré sa stalo telom", príbehu, ktorý sa zhmotnil na plátne.
Pre Stevena Spielberga boli Dobyvatelia a potom celá trilógia predovšetkým možnosťou uplatniť tvorivý spôsob, ktorý mu vždy najviac vyhovoval - teda uprednostniť hravosť obrazového rozprávania pred sdelením a vertikálnymi presahmi. Najvýraznejším podpisom pod jonesovskou sériou zostáva jeho režijný štýl, ktorý najviac vynikne opäť v porovnaní s Hviezdnymi vojnami. Tie v rámci všetkých konvencií pôsobia dojmom neučesane rozprávanej mytologickej ságy, s výpustkami všetkého nepodstatného, rozprávanie neseného hlavne svätým zápalom, rozprávanie Dobyvateľov je filigránske, plné detailov a podprahových stimulov, dokonale dynamicky zharmonizované. Výsledkom Spielbergovej práce je vždy priehľadnosť aj tých najjemnejších fines rozprávania, akoby sa bál, že zostanú nepovšimnuté, uzavreté v sebe.
. Hra s anticipáciou, ktorú využívajú tvorcovia všetkých naratívnych útvarov k vedeniu čitateľovej či divákovej pozornosti, sa tu dostáva do ohniska sdelenia a stáva sa predmetom divákovej reflexie. Spielberg s Lucasom kalkulujú s tým, že divák "vie", ako sa má situácia ďalej vyvíjať, ako sa má hrdina zachovať, akými inscenačnými či kinematografickými prostriedkami sa tá ktorá situácia artikuluje. Tieto pravidlá však zámerne porušujú, ale nie tak, aby vytvorili nový, nezávislý poriadok, ale len tak, aby si bol divák týchto porušení vedomý práve ako porušení, a tým si - s "kritickou slasťou" - spätne uvedomoval svoju znalosť "pravidiel". Je to hra, ktorej sa nezúčastňuje hrdina, ale divák s režisérom. Je to hra s jednoduchými pravidlami, ktorá núti diváka neustále hľadať pravidlá zložité. Hra je tu práve pre hru, pre potešenie z nej - každý presun Jonesovho klobúka má svoj zmysel v komunikácii medzi režisérom a divákom, nie však význam vo fikčnom svete hrdinu.
. Podobne je na tom séria Hviezdnych vojen - odoláva času najviac preto, že Lucas s americkým popkultúrnym svetom 70. rokov nepracoval selektívne, ale pokúsil sa vytvoriť smelú "nadčasovú" syntézu najpoužívanejších, teda divácky dlhodobo najpôsobivejších prvkov. Medzi hrdinami nájdeme známe postavy: učiteľ (Kenobi), zasvetiteľ (Yoda), kovboj (Han Solo), princezná (Leia), zlý mních (Imperátor), komickí glosátori (roboti), rytier zla (Darth Vader) a predovšetkým Luke Skywalker, stopercentne kladný hrdina, dospievajúci z mladíka v muža, z nevedomca v posledného majstra rádu Jedi. To všetko je "povedomé": prirodzenou súčasťou tohoto sveta je však práve postmoderný dojem sebavedomej odvodenosti, ktorá vo svojej dobe niektorých tak dráždila. Rozprávačsky demokratické nakladanie s významovo i formálne "nesúmeriteľnými" prvkami (napríklad comicsy s artušovskou legendou) je dnes amozrejmosťou, Lucas so svojou hviezdnou ságou patrí medzi prvých, ktorí dokázali, že nejde len o paberkovanie na popkultúrnom smetisku - ba dokonca, že nejde o smetisko, ale o stále žijúci a aktívny svet veľkého rozprávania.
Jako součást své bakalářské práce Comics na FAMU vybral a sestavil Noro Držiak.
